Je úžasné prísť na koncert kapely, ktorá patrí medzi kreatívnu elitu svojho žánru a hneď od začiatku byť svedkom toho, ako jej hlavný mozog Mick Kenney, dosť dobrý na to, aby s ním chcel hrať Nick Barker a Shane Embury a dosť dobrý na to, aby si ho do svojho programu v BBC Radio 1 zavolal nebohý John Peel, poctivo sedí v distre a predáva vlastné tričká a CDčka. Vskutku, podpis a fotka so základným jadrom ANAAL NATHRAKH zrejme nikdy nebude šokovať svojou unikátnosťou, nič to však neuberá na zážitku, keď si túto kultovku prídete vychutnať naživo. Mimochodom, kolega Thorn potvrdí, pre ľahšie prelomenie ľadov si stačí obliecť dres Aston Villy - nový koncertný basák kapely sa vám prihovorí sám a ich zvukár vás vzápätí pozve do Birminghamu na zápas.

Presne z opačného pólu by sa dal zhodnotiť zážitok z dvoch predkapiel, NEVALOTH a CORRUPTED MELODY. Popri podvedome pravidelnom kontrolovaní, ako sa počas ich koncertov tvári Mick, sa žiaľ nedalo než konštatovať, že priemerná slovenská zaslúžilá kapela a priemerná slovenská nová kapela sa líšia okrem hustoty a dĺžky vlasov v podstate už len vyhratosťou a zohratosťou. Hoci mal set najmä druhých menovaných aj svoje svetlé „svetové“ chvíle, väčšinu času mohol človek pred pódium akurát tak uvažovať, či je naozaj také naivné a trúfalé očakávať, že by niektorá zo slovenských kapiel mohla pri svojom „support“ sete aspoň dorovnať tých, ktorých „supportujú“, a prečo sa to vlastne volá „support“, keď predkapela hlavnej hviezde nemá čo ponúknuť. Naozaj nikomu nevyčítam, že využije šancu zahrať si pred takouto kapelou (tiež by som ju využil) a nikomu takisto neberiem ambície a entuziazmus (naopak, tlieskam im), no keď sa nad tým zamyslíte... Čo by sa stalo, ak by na koncerte za 11 eur zahrala iba hlavná kapela a trval by hodinu? Bol by niekto menej spokojný? Prišlo by menej ľudí? Chýbala by niekomu dlaň cez tvár pri pohľade na tridsaťročného, na prvý pohľad rozumného dospelého človeka v tričku s Che Guevarom?

Titulná a úvodná skladba zatiaľ posledného albumu ANAAL NATHRAKH bola úvodnou skladbou aj celého ich koncertu, aj keď identifikovať ju (a pár ďalších po nej) bol zo začiatku pre menších než najväčších fanúšikov kapely trochu problém. Vzápätí sa napriek tradične nízkej (a navyše týždňovej) slovenskej účasti spustil relatívne slušný mosh a circle pit - taká soft tutorial verzia na pár desiatok sekúnd vždy na začiatku skladby, asi kým sa jeho účastníci nezadýchali. Výzvy Davea Hunta, nech zo seba vymlátime dušu, zostali teda vypočuté iba čiastočne (Možno preto, že Angličania to hovoria menej poeticky: „Nech zo seba vymlátime hovno“). Pozvánka kedykoľvek vyliezť na pódium a šmariť sa do riedkeho davu nezostala pre zmenu vypočutá takmer vôbec. Napriek tomu nebolo ťažké nechať sa strhnúť atmosférou a šialene nástojčivou energiou, ktorú kapela od začiatku vylievala z pódia do publika po vedrách. Ako spoľahlivá rozbuška fungovala autentickosť ANAAL NATHRAKH. Mick Kenney je obyčajný ryšavý chalanisko, ktorý pomedzi skladby s úsmevom debatuje s ľuďmi v prvej rade a počas hrania pôsobí skôr introvertne, Dave Hunt je zase skromný chlapík z okuliarmi, ktorý sa na pódiu mení na krvilačného leva v klietke, zo strany na stranu nachodí kilometre a skladbu ako „The Lucifer Effect“ uvádza povestne: „Ďalšia skladba je o tom, akí sú všetci ľudia zmrdi a ako si každý z nás zaslúži skapať pri prvej možnej príležitosti.“ Zároveň však nemá problém preladiť na stand-up komika a vynútenú prestávku spôsobenú bizarnými zvukmi, trhajúcimi reproduktory PA-čka, s úsmevom vyplniť plejádou situačných fórov: „To znie, ako keby práve vstúpil do miestnosti Satan.“ (...) „Tak sa na to asi vyjebme. Budeme hrať ďalej, aj keď sa tá vec úplne poserie.“ Náročný zvuk sa napriek tomu o niekoľko minút podarí skrotiť a ku koncu už kapela hrá pri strope možností klubu, aparatúry a svojej vlastnej hudby. Po skončení setu sa vracia, aby pridala „When Fire Rains Down From The Sky, Mankind Will Reap As It Has Sown“, napriek tomu, že podľa slov Davea Hunta prídavky neznášajú a považujú ich za neúprimné.

Kombinácia lacného lístka a takmer rodinnej atmosféry je čosi, čo možno až tak nevyhovuje organizátorom, no určite musí lahodiť každému návštevníkovi klubových akcií. Človek má takmer chuť vyhľadať si chystané koncerty a vybrať si čím skôr niečo podobné. Ani to nemusí byť vaša najobľúbenejšia kapela, úplne stačí skombinovať dobrú koncertnú povesť, pravdepodobnosť komornejšej atmosféry a v neposlednom rade pohodový imidž členov kapely. Najbližšie mi napadá repete pamätného koncertu z hĺbky 90. rokov, keď v rozľahlej hale bratislavského PKO diváci posedávali priamo na pódiu a užívali si pocit, ako keby boli takmer vo vlastnej obývačke a iba pre nich im hrala samotná ANATHEMA. Dúfam, že nás tam nepríde veľa!

Playlist ANAAL NATHRAKH:
1. In The Constellation Of The Black Widow
2. Bellum Omnium Contra Omnes
3. The Final Absolution
4. Submission Is For The Weak
5. More Of Fire Than Blood
6. Der Hölle Rache Kocht In Meinem Herzen
7. The Lucifer Effect
8. When The Lion Devours Both Dragon And Child
9. Do Not Speak
10. Pandemonic Hyperblast
11. When Fire Rains Down From The Sky, Mankind Will Reap As It Has Sown

Foto: Thorn